Jak mi karanténa zmenila život

Keď sa vláda rozhodla pre uzatvorenie hraníc,  predo mnou bolo rozhodnutie čo urobiť, ostať v Olomouci s priateľkou alebo ísť domov za rodinou.

Na toto rozhodnutie som mal pár hodín. Avšak rozhodnuté bolo za pár minút. Zostal som v Olomouci a som za to rád, priateľka mi bola v tomto období obrovskou oporou. Aj keď som bol zvyknutý, že som sa počas sezóny s rodičmi nevidel tak často,  vedel som, že kedykoľvek, keď ma budú potrebovať môžem prísť domov. To sa však v tomto období zmenilo,  úplne sa zmenil môj pohľad na niektoré veci. Uvedomil som si, že sú pre mňa chvíle s rodičmi dôležité. Avšak rozhodnutie zostať v Olomouci bolo správne pre môj vzťah s priateľkou Luckou. Keď vláda v Českej republike nariadila domácu karanténu, tak mi priateľka navrhla, že môžem prísť bývať k nim na dobu kým bude karanténa. Som za to jej aj jej rodičom veľmi vďačný. Trávili sme spolu zrazu  24hodin denne, 7 dni v týždni. A musím vám povedať boli to úžasné chvíle. Nebol deň kedy by sme sa nudili. Každý deň sme mali nejaký program. Keďže máme obaja k športu blízko, tak sme spolu aj cvičili –  predsa len bez toho by sme si asi deň nevedeli predstaviť. Deň čo deň sme si dali aj zdravotnú prechádzku so psom. (Poviem vám každý by chcel byť psom v ich rodine a chcel by  mať toľko energie ako on). S rodičmi som bol v kontakte každý deň. Zaujímal som sa, ako sa majú a čo robia celé tieto dni. Potešilo ma, keď sa začala situácia trošku uvoľňovať . Každý deň som sledoval informácie o hraniciach a podmienkach na cestu domov. Tieto podmienky sú bohužiaľ stále nepriaznivé. Domov sa dostanem, avšak naspäť do Čiech by som sa už nedostal.

Samozrejme som sa počas karantény pripravoval na ďalšiu sezónu. Začal som s letnou prípravou, aj keď zo začiatku bola len v rámci možností . Predsa len som nemal k dispozícii všetky pomôcky, ktoré by som potreboval, ale chodil som behať, korčuľovať, aj som cvičil s vlastnou váhou. Do toho som plnil požiadavky do školy. Musím uznať škola túto situáciu zvládla s veľkým prehľadom. Každý vyučujúci  k tomu pristúpil ukážkovo. Sú nám nápomocní a veľmi ochotní pomôcť  s prípadnými nejasnosťami.     

Také osobne sklamanie počas karantény som zažil 24.5. Bol to deň, keď ma zobudil telefón od rodičov, že sú na ceste za mnou do Čiech. Mal som obrovskú radosť od 10.3 som ich mohol znovu vidieť. Stráviť s nimi deň. Už som mal všetko naplánované, kam pôjdeme čo im ukážem. V tom cez obed prišiel telefonát od mamky, že ich českí policajti žiaľ nepustili cez hranice. Aj napriek tomu, že to mali zo slovenskej strany povolené. Bolo to pre mňa veľké sklamanie, veľmi som sa na nich tešil. Preto teraz dúfam že sa od 15.6 uvoľnia všetky obmedzenia a budem môcť prísť domov.  

 

Jakub Dušan Vaňo